Starovekí Gréci mali viacero rôznych teórií týkajúcich sa vzniku sveta, no všeobecne uznávanou sa stala najmä tá, ktorá hovorí o vzniku z neorganizovanej hmoty beztvarých prvkov nazývanej Chaos. Tieto prvky sa spájali (nie je uvedené za akých okolností) až splynuli do dvoch rozličných útvarov. Ľahší z nich sa stal nehmotnou oblohou, obrovskou klenbou, ktorá ochraňovala hmotnú sféru pod sebou. Takto vznikli dve prapôvodné božstvá - Uranos a Gaia.
Uranos, ušľachtilejší z dvoch bohov, predstavoval svetlo a nebo, charakterizovali ho vlastnosti ako teplo, čistota a všadeprítomnosť. Na druhej strane Gaia, pevná a plochá pevnina, ktorá niesla tajomstvá života (starovekí Gréci si predstavovali Zem ako okrúhlu plochu, uprostred ktorej sa nachádzalo Grécko a okolo ktorej prúdila rieka - Okeános) bola uctievaná ako životodarná matka. Iba ťažko by ste v Grécku našli mesto, v ktorom by sa netýčila svätyňa vztýčená na jej počesť. Gaia bola v skutočnosti natoľko vážená, že ju k sebe zvolávali i bohovia vždy, keď potrebovali pomoc, radu, či jej zmysel pre empatiu.
Uranos, nebo, uzavrel podľa legiend s Gaiou, zemou, manželstvo, čo iba dokazuje poetickosť, s akou Gréci ponímali svet vôkol seba a ktorá bola pritom úzko prepletená s logikou. Keď sa na ich zväzok pozrieme z iného uhla pohľadu, zistíme, že takéto spojenie skutočne existuje. Keď sa nebo usmieva, zem sa usmieva s ním a vo svojej dobrej nálade sa odieva do rúch z farebných kvetov, avšak ak sa nebo pridlho mračí i zem sa ocitá v akomsi úpadku a súcíti so svojím milovaným partnerom.
Prvorodeným potomkom Urana a Gaie bol Okeános (Oceanus), zosobnenie rieky (oceánu), ktorá nikdy neprestala tiecť a obtekala plochú Zem. Opäť sa stretávame s logickým záverom vyvodeným aj z mála poznatkov o cykloch prírody. Rieka je formovaná z dažďovej vody, ktorá pochádza z nebies a vody, ktorá vyviera spod zeme.
No Uranos, stelesnenie svetla, tepla a vánku života, splodil aj oveľa menej hmotných potomkov ako bol Okeános. Jeho ďalšie deti mali vyplniť dovtedy prázdny priestor medzi ním a Gaiou. Najbližšie k Uranovi sa teda nachádzal Aiter (Aether) predstavujúci veľmi riedku atmosféru, ktorú mohli dýchať iba nesmrteľní bohovia. Naopak pod ním sa blízko ku Gaii nachádzal Aer predstavujúci vzduch, ktorý mohli dýchať smrteľníci a stal sa nevyhnutným pre ich prežitie. Aiter a Aer boli od seba oddelení svojimi neposednými sestrami večne putujúcimi po oblohe - oblakmi, ktoré boli zhmotnené vo forme bohyne Nefelé. Na druhú stranu z Gaie pochádzajú pohoria a jej synPontus - more, s ktorým splodila týchto potomkov: Nereus (morský boh prívetivý k ľuďom), Forkys (strážca morí a morských oblúd),Ketos (bohyňa, zosobnenie všetkých hrôzostrašných úkazov na mori i v ňom), Thaumas (boh prírodných úkazov na mori) a Eurybia(zosobnenie sily šíreho mora).
Zároveň s Uránom a Gaiou existovali dve ďalšie mocné božstvá, ktoré rovnako pochádzali z Chaosu. Boli nimi Erebos (temnota) a Nyx(noc), ktoré výrazne kontrastovali s jasným nebeským svetlom a prívetivou tvárou zeme. Erebos vládol tajomnému podsvetiu, kam sa nepredral jediný slnečný lúč a kde by ste nenašli ani známku života, kým Nyx, jeho sestra, predstavovala noc a bola v staroveku vysoko vážená a uctievaná. Došlo taktiež k spojeniu Urana a Nyx, svetla a noci, ktorých potomkami sa stali Eos ("zora", bohyňa svitania) aHemera, bohyňa denného svetla.
K deťom, ktoré spolu Uranos a Gaia splodili sa neskôr pridali i ďalší potomkovia, tento raz sa ale jednalo o úplne nové rasy nazývané Obri a Titáni. Obri zosobňovali iba hrubú silu, kým Titáni predstavovali bytosti silné ako fyzicky, tak intelektuálne. Obri boli traja bohovia - Briareós, Kottos a Gyges, z ktorých každý mal sto rúk a päťdesiat hláv, vďaka čomu sa súhrnne nazývali Hekatoncheirovia. Títo mocní bohovia dokázali zatriasť vesmírom a vyvolať tak zemetrasenia, a teda je jasné, že predstavovali aktívne sily spod zemského povrchu.
Titánov bolo dvanásť a patrili tam:
- Okeános a Thetys (manželia)
- Hyperion a Theia (manželia)
- Koios a Foibe (manželia)
- Krios
- Iapetos
- Kronos (Chronos)
- Rheia
- Themis
- Mnémosyné
Prvé spory
Uranus aj napriek tomu, že bol stelesnením krásy a všetkého krásneho a príjemného, nemal v láske svojich neotesaných a drsných potomkov Hekatoncheirov a navyše sa bál, že by sa ich sila zvrhla proti nemu samotnému. Uvrhol ich preto do Tartara (Tartaros)[1], bezodnej priepasti hlboko pod zemským povrchom, ktorá sa stala božským väzením. Aby Gaia pomstila väznenie svojich detí, obrátila sa na Titánov a podporila spyknutie proti Uranovi úspešne vedené jej synom Kronom. Kronos svojho otca v boji zranil a z krvi, ktorá dopadla na zem, sa zrodili nové monumentálne bytosti - Giganti. S pomocou svojich bratov Titánov sa podarilo Kronovi zvrhnúť Urana z trónu, ktorý bol natoľko rozzúrený zo svojej prehry, že Krona preklial a predpovedal mu rovnaký osud, aký dopadol jeho. Kronos sa stal držiteľom obrovskej moci nadradenej všetkým bohom a pridelil svojim bratom pozície, ktorými sa zodpovedali iba jemu - stal sa tak ich vodcom. Avšak akonáhle sa na svojom novom tróne Kronos zabýval a bol si istý svojou výhrou, nepotreboval viac spoluprácu ostatných Titánov a za ich pomoc sa im odvďačil nehanebnou zradou. Vyhlásil Titánom i ostatným svojim spojencom vojnu a s pomocou Gigantov ich porazil, úplne si ich podmanil a zoslal ich do najhlbších útrob Tartaru.Kronos a Zeus
Druhá generácia bohov
Kronos (v Ríme Saturn) bol bohom času a jeho večného plynutia. Oženil sa s Rheiou, dcérou Urana a Gaie. Kronos a Rheia mali troch synov, ktorými boli Hádes, Poseidón, a Zeus a tri dcéry, ktorými boli Hestia, Demeter a Héra. Keďže Kronos nemal čisté svedomie vďaka svojím minulým činom, obával sa, že by sa jedného dňa mohli jeho deti vzoprieť jeho autorite a naplniť tak predpoveď jeho otca Urana.[2] Aby Kronos tomuto osudu unikol, prehltol každé svoje dieťa ihneď po narodení, čo u Rheie vyvolalo obrovský zármutok. Keď prišiel rad na Dia, posledné z detí, o ktoré sa chcela jeho matka s láskou starať, Rheia sa ho pokúsila zachrániť a obrátila sa s prosbou o pomoc na Urana a Gaiu. Tí jej poradili, aby zabalila do detských šiat kameň a ona ich plán naplnila - Kronos si v náhlivosti zbaviť sa svojich detí nevšimol, že ide o podvod a kameň prehltol.
Rheia sa obávala o osud svojho jediného dieťaťa, a tak malého Dia potajme poslala na Krétu, kde bol vychovávaný tromi nymfami (Adamantea, Cynosura, Melissa), ochraňovaný a dostával i vzdelanie. Miesto materského mlieka bol Zeus živený mliekom posvätnej kozy menom Amalthea, nymfa Melissa ho kŕmila medom a orly a hrdličky mu nosili nektár a ambróziu (jedlo bohov). Zeus bol ukrytý v jaskyni na hore Ida a kňazi zasvätení Rheii udržiavali pri jej vchode neustály hluk tým, že o seba búchali svoje štíty, čím prehlušili náreky malého dieťaťa a zároveň odplašili akýchkoľvek narušiteľov. Pod vedením nýmf rástol Zeus ako z vody, naberal na fyzickej sile i nevšednej múdrosti a inteligencii. Keď dovŕšil dospelosť, odhodlal sa poraziť svojho otca a vrátiť svojich bratov a sestry späť na svetlo sveta. Pomohla mu v tom bohyňa Métis (Mens), dcéra Titánov Okeána a Thetys, ktorá preľstila Krona. Ten pod jej vplyvom vypil elixír, vďaka ktorému vyvrhol späť všetky deti spolu s kameňom, ktorý zhltol. Tento kameň bol kedysi vystavený v Delfách, kde bol uctievaný ako posvätná relikvia.
Krona tento čin tak rozzúril, že vojne medzi ním a Diom nebolo možné zabrániť. Dva nepriateľské tábory sa usadili na dvoch vysokých horách v Tesálii. Zeus a jeho súrodenci sídlili na hore Olympus, kde sa k ním neskôr pridal aj Okeános a tí z Titánov, ktorí Krona zatratili pre jeho niekdajší útlak. Kronos s ostatnými bratmi-Titánmi sídlili na hore Othrys a pripravovali sa na vojnu. Boje boli dlhé a neľútostné, ale po istom čase si Zeus uvedomil, že k víťazstvu nie je o nič bližšie ako pred nimi. Pri hľadaní možných východísk sa dozvedel o Gigantoch uväznených v Tartare a vo vidine využitia ich ohromnej sily sa ponáhľal vyslobodiť ich. Na pomoc si tiež zavolalKyklopov, synov Poseidóna a Amfitrité, ktorí sa vyznačovali iba jedným okom v strede čela a boli nimi Brontés (hrom), Steropés (blesk) a Pyrakmón (nákova)[3]. Kyklopi Diovi ukuli blesky, ktoré potom Hekatoncheirovia pomocou ich sto rúk zosielali na nepriateľov, pričom vyvolávali aj zemetrasenia, takže zem pohltila každého, kto sa im postavil do cesty. Zeus, posilnený svojimi novými silnými spojencami, sa pustil do svojich nepriateľov. Hovorí sa, že jeho stretnutie s nimi bolo tak monumentálne, že celá príroda sa zatriasla a prispôsobila rytmu boja mocných božstiev. Vlny mora dosahovali výšku hôr a ich majestátne stĺpy syčali a penili, zem sa otriasala v základoch a nebesá v zúriacich búrkach zosielali blesk za bleskom a prinášali iba smrť a skazu, zahaľujúc Krona a jeho spojencov do oslepujúco žiarivej hmly.
Šťastie sa teda obrátilo a v týchto nekončiacich bojoch sa usmialo na Dia. Kronovi spojenci boli porazení a zoslaní do podsvetia, kým Kronos sám bol vykázaný zo svojho kráľovstva a zbavený akejkoľvek nadpozemskej moci, ktorá sa týmto preniesla na jeho syna Dia. Táto vojna sa do legiend zapísala ako Titanomachia a zobralo si ju na mušku viacero antických spisovateľov.
Tým, že bol Kronos porazený, vykázaný a zbavených svojej moci, stratil u Grékov titul boha. Ostala mu jedna vlastnosť, ktorou oplývali všetci bohovia - nesmrteľnosť, vďaka ktorej stále existoval, avšak už nemal žiaden vplyv ani autoritu. Jeho miesto boha času bolo sčasti nahradené jeho premožiteľom Diom.
Kronos je často zobrazovaný ako starý muž opierajúci sa o kosu, ktorý v jednej ruke nesie presýpacie hodiny.
[3] Niektoré legendy uvádzajú miesto Pyrakmóna meno Argés (jas).
Rheia (v Ríme Ops) bola dcérou Gaie a Urana a manželkou Krona. Stelesňovala Matku Zem a tvorkyňu všetkej flóry. Pripisujú sa jej taktiež stvorenia niektorých živočíchov, z nich najmä leva, kráľa všetkých zvierat. Rheia je zobrazovaná sediac na tróne s korunou pozostávajúcou z vežičiek a levmi, ktoré jej ležia pri nohách. Niekedy môže byť vyobrazená vo voze, ktorý je ťahaný levmi.
Hlavným pôsobiskom jej uctievania, ktoré malo vždy veľmi pestrý a živý charakter, bola Kréta. Festivaly zasvätené Rheii sa konali vždy v noci a boli skutočne veľmi hlučné, sprevádzané divokou hrou na flauty, cimbaly a bubny, pričom sa zo všetkých kútov ozývali veselé výkriky a hlasné dupanie, ktoré bolo často súčasťou tancov.
Obyvatelia Kréty Rheiu uctievali ako bohyňu, ktorá im na stoly prinášala všetku zeleninu. Každý rok si však všimli, že s príchodom zimy sa Rhein vplyv stráca a zem už nevydáva svoje plodiny. Tento jav sa preniesol aj do legiend, podľa ktorých bolo ochladenie zeme spôsobené stratou lásky. Rheia bola zaľúbená do mladíka menom Atys, oplývajúceho neopísateľnou krásou, ktorý však jej lásku neopätoval. Atys sa mal ženiť s nymfou Sagaris, keď vtom sa uprostred obradu prejavila plná sila rozhnevanej bohyne a postihla všetkých prítomných.Zhromaždených hostí zachvátila panika a Atysa postihlo náhle šialenstvo, pod vplyvom ktorého utiekol do hôr a zabil sa. Rheia v záchvate žiaľu nariadila smútok, ktorý trval rok a jej kňazi (Korybanti), doprevádzaní zvyčajným buchotom ich štítov[4], sa vydali do hôr hľadať mladíkovo telo. Keď ho objavili, pustili sa do hlučných nespútaných radovánok sprevádzaných hlasnými radostnými výkrikmi a tancom, tento akt bol však doprevádzaný aj zraňovaním samých seba (napríklad rezanie nožmi).
[4] Rheini služobníci Korybanti po narodení jej syna Dia chránili vstup do jaskyne, kde sa ukrýval tým, že pred ňou vytvárali svojimi štítmi hluk, aby tak prehlušili detský nárek a zároveň odplašili možných narušiteľov.
[4] Rheini služobníci Korybanti po narodení jej syna Dia chránili vstup do jaskyne, kde sa ukrýval tým, že pred ňou vytvárali svojimi štítmi hluk, aby tak prehlušili detský nárek a zároveň odplašili možných narušiteľov.
Po tom ako Zeus zvrhol Krona z trónu, začal spolu s bratmi uvažovať nad tým, ako si medzi sebou rozdelia vydobité územie, teda svet. Napokon sa dohodli na tom, že Zeus bude vládcom Neba, Hádes vládcom Podsvetia a Poseidón vládcom Mora. Všetky tri ríše však stále uznávali Dia ako svojho najvyššieho vládcu. Ten si ponechal svoje sídlo na vrchole hory Olymp, ktorý sa nachádzal až nad oblakmi. Sídla všetkých troch bohov však boli zahalené tajomstvom a nikdy neboli presne určené - Zeus sa pohyboval v oblakoch, Hádes v nepriehľadnej temnote pod zemským povrchom a Poseidón v hĺbkach morí, ktoré boli a ešte stále sú vo veľkej miere nepreskúmané.
Keď bol svet k spokojnosti všetkých bohov úspešne rozdelený na ríše, očakávali by sme, že pôjde všetko hladko a bez sporov, opak bol ale pravdou.
Giganti, monštrá zrodené vďaka Gaii z Uranovej krvi, vyhlásili vojnu bohom Olympu. Bojom nebolo možné zabrániť a Giganti v nich mali jednu veľkú výhodu, ktorú im darovala pri zrode ich matka Gaia - boli neporaziteľní, kým stáli nohami na zemi. Bohovia dokázali tento ich dar preľstiť tým, že na nich z hory spustili lavínu balvanov, ktorá Gigantov zrazila z nôh. Tie sa tým pádom viac nenachádzali na materskej zemi a Giganti mohli byť zdolaní a vojna ukončená. Do legiend vstúpila pod názvom Gigantomachia. Medzi najodvážnejších Gigantov patrili Enkelados, Rhétus a udatný mladý Mimas, ktorý sa pustil do boja s Diovými bleskami a porazil ich. Jedným z najmocnejších monštier, ktoré sa Diovi postavili, bol Tyfon. Bol to najmladší syn Tartara a Gaie a mal sto hláv, jeho pohľad vyvolával v ostatných strach a hrôzu a jeho hlas bol omračujúci. Toto ohavné monštrum si podrobilo ako ľudí, tak bohov a v jeho ceste ho zastavil až sám Zeus, ktorý ho po dlhej bitke porazil svojimi bleskami. Ešte predtým sa však Tyfonovi podarilo bohov Olympu natoľko vystrašiť, že utiekli do Egypta a vzali na seba podobu zvierat, aby sa tak ukryli a uchránili.
Tak, ako jestvuje viacero teórií ohľadom vzniku sveta, tak sa teórie líšia i čo sa týka vzniku človeka.
Autochtónia
Prvým presvedčením starovekých Grékov bolo, že človek vznikol zo zeme. V prírode pozorovali rastliny ako si na jar razia cestu skrz zem za svetlom, a tak sa domnievali, že človek musel vzniknúť podobnou cestou. Podobne ako divé rastliny, aj človek mal sprvu žiť iba z toho, čo mu ponúkla samotná príroda - bývať v jaskyniach a hustých lesoch, ktoré ho chránili pred predátormi a zlým počasím. Tieto tvory sa správali ako divé zvieratá.
Prvým presvedčením starovekých Grékov bolo, že človek vznikol zo zeme. V prírode pozorovali rastliny ako si na jar razia cestu skrz zem za svetlom, a tak sa domnievali, že človek musel vzniknúť podobnou cestou. Podobne ako divé rastliny, aj človek mal sprvu žiť iba z toho, čo mu ponúkla samotná príroda - bývať v jaskyniach a hustých lesoch, ktoré ho chránili pred predátormi a zlým počasím. Tieto tvory sa správali ako divé zvieratá.
Postupom času boli prví diví ľudia skrotení a uvedení do civilizácie bohmi a hrdinami, ktorí ich naučili ako opracovávať kovy, stavať domy a mnohé iné potrebné zručnosti pre udržanie populácie. No ľudia neskôr natoľko zhlúpli, že sa bohovia rozhodli zoslať na nich potopu a všetkých tak zahubiť. Jediní, kto potopu prežili, boli Deukalión, syn Prometea, a jeho manželka Pyrrha.
Na rozkaz svojho otca postavil Deukalión loď, na ktorej sa s manželkou zachránili počas pohromy, ktorá trvala deväť dní. Keď voda klesla, loď ostala zakliesnená na hore Othrys v Tesálii[5]. Deukalión
a Pyrrha sa vydali k Temidinmu orákulu (bohyňa Temis), aby sa dozvedeli, ako prinavrátiť ľudskú rasu na svet. Odpoveďou im bolo, že si musia zakryť hlavy a hodiť za seba kosti svojej matky. Takáto informácia ich zarazila a sprvu úlohe nerozumeli, ale napokon sa zhodli, že "kosti matky" znamenajú "kamene zeme". Nazbierali teda kamene z úpätia hory a prehodili si ich za chrbty. Z tých, ktoré hodil Deukalión sa zrodili muži a z tých, ktoré hodila Pyrrha sa zrodili ženy.
Štyri doby ľudstva
Po nejakom čase bola teória Autochtónie (autos - samo, chton - zem) zavrhnutá. Keď vznikala, medzi ľuďmi sa nepohybovali žiadni duchovní učitelia, ale ako plynul čas, v Grécku sa objavovalo stále viac svätýň zasvätených rôznym bohom a kňazi prízvukovali, že bohovia vyžadujú obety, aby ostali pokojní. Kňazi sa stali vyššou autoritou vo všetkých duchovných záležitostiach a vďaka nim sa začala presadzovať teória, že človek bol stvorený bohmi a verilo sa, že v histórii ľudstva sa vystriedali štyri doby - Zlatá, Strieborná, Mosadzná a Železná.
Život v Zlatej dobe bol bezstarostný a vyznačoval sa nekončiacimi radovánkami, ktoré neboli nikdy poznačené smútkom, či žiaľom. Smrteľníci boli medzi bohmi obľúbení a v tomto období žili šťastne, nemali nekalé myšlienky a nekonali nič zlé. Zem im poskytovala svoje plody a kvety bez akejkoľvek námahy a vyžadovanej starostlivosti a vždy v hojnom množstve, o vojne nikto ani nechyroval. Bolo to obdobie radosti a luxusu, ktoré trvalo stovky rokov. Smrť si po ľudí prišla vždy bezbolestne a nenáhlivo a odprevadila ich do krásneho sna. Ľudia po smrti naďalej existovali ako Hádovi služobníci, ktorí ochraňovali a dozerali na milovaných, ktorých zanechali na zemi. Ľuďom Striebornej doby trvalo celé stovky rokov, kým dospeli. Ich detstvo bolo poznačené chabým zdravím a extrémnou debilitou. Keď konečne vyrástli, žili iba veľmi krátko, pretože sa jednak zraňovali navzájom a zároveň neuctievali bohov, kvôli čomu boli po smrti vyhnaní k Hádovi. Na rozdiel od ľudí v Zlatej dobe, ktorí žili u Háda šťastne a dozerali na svojich najbližších, títo nešťastníci sa posmrtným životom potulovali ako bezduché bábky, ktoré večne vzdychali nad stratenými radosťami života.
Ľudia Mosadznej doby sa od svojich predchodcov rapídne líšili tým, že to boli mocné a silné bytosti. Všetko okolo nich bolo vyrobené z mosadze - ich brnenia, náradie, príbytky a všetko, čo kedy vyrobili. Ich charaktery ako keby odrážali kov, ktorý si tak obľúbili. Ich mysle a srdcia boli tvrdé, vytrvalé a kruté. Viedli životy plné sporov a bitiek vo svete, ktorý dovtedy poznal iba mier a pokoj, a dokázali byť šťastní iba vtedy, keď sa medzi sebou hádali, či viedli súboje a vojny. Do tých čias žila na zemi medzi ľuďmi i Temis, bohyňa Spravodlivosti, ale keď videla zlo, ktoré ľudia začali páchať, opustila zem a vrátila sa späť na nebesia. Napokon boli i ostatní bohovia natoľko otrávení tým, akým smerom sa ľudstvo vydalo, že všetkých ľudí zmiatli z povrchu zemského k Hádovi, kde sa pridali k neveselému osudu svojich predchodcov.
Dostávame sa teda k ľuďom Železnej doby. V tomto období už zem nevydávala svoje plody bez toho, aby museli ľudia tvrdo pracovať a starať sa o ňu. Tým, že bohyňa Spravodlivosti ľudstvo opustila, stalo sa nechráneným a vydalo sa na zvrátené cestičky hriechu, ktoré ako keby nemali konca. Tento stav sa iba zhoršoval, ľudia sa postupom času stávali horšími až dokým Diov hnev nedosiahol strop. Jeho zásahom zem zaliala voda z nebies a utopili sa všetci členovia tejto diabolskej rasy, prežili iba Deukalión a Pyrrha.
Prometeus a bohovia
Hesiodova[6] teória hovorila o Titánovi Prometeovi, synovi Titána Iapeta, ktorý vyformoval človeka z hliny, do ktorej potom Aténa vdýchla dušu. Prometeus bol odhodlaný postarať sa o ľudí, svoje výtvory, ktoré toľko miloval, v každom ohľade, a tak ich začal učiť astronómiu, matematiku, abecedu, umenie liečiť choroby a veštiť. Ľudskú rasu vytvoril tak veľkú, že sa bohovia rozhodli zaviesť určité pravidlá, ktoré hovorili o tom, že ak chcú ľudia nažívať pod ochranou bohov, musia ich náležite uctievať a prinášať im bety. Bohovia sa teda zišli v meste Mekone, aby sa dohodli na presnom znení pravidiel. Rozhodlo sa, že Prometeus ako vyslanec ľudí zabije vola, ktorý sa rozdelí na dve rovnaké polovice a bohovia určia, ktorá polovica sa bude obetovať na ich počesť. Prometeus vola zabil a rozdelil na dve polovice, ktoré ale neboli rovnaké, ako bohovia požadovali - jedna polovica obsahovala iba kosti (najmenej cennú časť zvieraťa), ktoré zručne zabalil do sádla, aby tak nabrali na objeme, kým druhá polovica obsahovala všetky jedlé a užitočné časti a na jej vrchu bol položený žalúdok.
Zeus predstieral, že ho tento trik oklamal a vybral si polovicu s kosťami, v skutočnosti však veľmi dobre vedel, o čo Prometeovi išlo a tento čin ho tak rozzúril, že sa ľudstvu pomstil - odňal im dar ohňa. No Prometeus v mene svojho milovaného výtvoru vzdoroval hnevu vládcu Olympu a chcel získať iskru, ktorá bola tak nevyhnutná pre ďalší posun a život ľudskej rasy. Podarilo sa mu ukradnúť iskry zo slnečného povozu a na zem ich priniesol ukryté v dutej rúre. Dia jeho počínanie znovu natoľko rozhnevalo, že sa chcel pomstiť ako ľudstvu, tak samotnému Prometeovi. Aby potrestal ľudí, prikázal Hefaistovi vyformovať z hliny nádhernú ženu a rozhodol, že ona sa stane nástrojom, ktorý prinesie na zem skazu a žiaľ.
Samotní bohovia boli Hefaistovým výtvorom natoľko očarení, že sa jej každý z nich rozhodol dať nejaký dar. Hermes ju obdaril podmanivou rečou, Afrodita jej darovala krásu a schopnosť obšťastniť mužov, Charitky (v Ríme Grácie)[7] ju učinili pôvabnou a okúzľujúcou a Aténa jej dala ženský dôvtip a um. Žena dostala meno Pandora, čo v preklade znamená "obdarená", keďže získala všetky potrebné vlastnosti na to, aby sa stala čarovnou a neodolateľnou. Toto prekrásne formované stvorenie zaodeté Charitkami a korunované kvetinovou korunou od Ročných období bolo Hermesom, poslom bohov, zavedené do domu Epimetea. Brat Epimetea varoval, aby od bohov neprijímal žiadne dary, no ten bol natoľko ohromený krásnou ženou, ktorá sa pred ním náhle zjavila, že ju privítal vo svojom dome a oženil sa s ňou. Netrvalo však dlho a svoju slabosť trpko oľutoval.
Epimeteus dostal skrinku vyrobenú s nevídanou zručnosťou, ktorá obsahovala všetky požehnania a dary, ktoré kedy bohovia ľuďom mohli darovať, ale mal prísne zakázané túto skrinku otvoriť. Pandorina neutíšiteľná zvedavosť ale nedokázala odolať takému lákadlu, a tak sa rozhodla skrinku otvoriť. Akonáhle to urobila, všetky dary a požehnania sa dostali von a uleteli. No nebolo všetko stratené - vo chvíli, keď sa Nádej uložená na samom spodku skrinky chcela dostať von, Pandora skrinku zatvorila, a tak pre ľudstvo uchovala večnú nádej a útechu, ktorá mu pomáha prekonať všetky rany, ktoré ho postihnú.
Keďže ľudstvo bolo potrestané, obrátil sa teraz Zeus s pomstou na Prometea. Nechal ho pripútať okovami, ktoré vyrobil Hefaistos k úpätiu Kaukazu a každý deň za ním posielal orla, ktorý mu vytrhol kus pečene a tá každú noc znovu dorástla. Prometeus trpel na skale tridsať rokov, až sa napokon Zeus zľutoval a nechal svojho syna Herakla (Herkula) zabiť orla a prepustiť väzňa.
Štyri doby ľudstva
Po nejakom čase bola teória Autochtónie (autos - samo, chton - zem) zavrhnutá. Keď vznikala, medzi ľuďmi sa nepohybovali žiadni duchovní učitelia, ale ako plynul čas, v Grécku sa objavovalo stále viac svätýň zasvätených rôznym bohom a kňazi prízvukovali, že bohovia vyžadujú obety, aby ostali pokojní. Kňazi sa stali vyššou autoritou vo všetkých duchovných záležitostiach a vďaka nim sa začala presadzovať teória, že človek bol stvorený bohmi a verilo sa, že v histórii ľudstva sa vystriedali štyri doby - Zlatá, Strieborná, Mosadzná a Železná.
Život v Zlatej dobe bol bezstarostný a vyznačoval sa nekončiacimi radovánkami, ktoré neboli nikdy poznačené smútkom, či žiaľom. Smrteľníci boli medzi bohmi obľúbení a v tomto období žili šťastne, nemali nekalé myšlienky a nekonali nič zlé. Zem im poskytovala svoje plody a kvety bez akejkoľvek námahy a vyžadovanej starostlivosti a vždy v hojnom množstve, o vojne nikto ani nechyroval. Bolo to obdobie radosti a luxusu, ktoré trvalo stovky rokov. Smrť si po ľudí prišla vždy bezbolestne a nenáhlivo a odprevadila ich do krásneho sna. Ľudia po smrti naďalej existovali ako Hádovi služobníci, ktorí ochraňovali a dozerali na milovaných, ktorých zanechali na zemi. Ľuďom Striebornej doby trvalo celé stovky rokov, kým dospeli. Ich detstvo bolo poznačené chabým zdravím a extrémnou debilitou. Keď konečne vyrástli, žili iba veľmi krátko, pretože sa jednak zraňovali navzájom a zároveň neuctievali bohov, kvôli čomu boli po smrti vyhnaní k Hádovi. Na rozdiel od ľudí v Zlatej dobe, ktorí žili u Háda šťastne a dozerali na svojich najbližších, títo nešťastníci sa posmrtným životom potulovali ako bezduché bábky, ktoré večne vzdychali nad stratenými radosťami života.
Ľudia Mosadznej doby sa od svojich predchodcov rapídne líšili tým, že to boli mocné a silné bytosti. Všetko okolo nich bolo vyrobené z mosadze - ich brnenia, náradie, príbytky a všetko, čo kedy vyrobili. Ich charaktery ako keby odrážali kov, ktorý si tak obľúbili. Ich mysle a srdcia boli tvrdé, vytrvalé a kruté. Viedli životy plné sporov a bitiek vo svete, ktorý dovtedy poznal iba mier a pokoj, a dokázali byť šťastní iba vtedy, keď sa medzi sebou hádali, či viedli súboje a vojny. Do tých čias žila na zemi medzi ľuďmi i Temis, bohyňa Spravodlivosti, ale keď videla zlo, ktoré ľudia začali páchať, opustila zem a vrátila sa späť na nebesia. Napokon boli i ostatní bohovia natoľko otrávení tým, akým smerom sa ľudstvo vydalo, že všetkých ľudí zmiatli z povrchu zemského k Hádovi, kde sa pridali k neveselému osudu svojich predchodcov.
Dostávame sa teda k ľuďom Železnej doby. V tomto období už zem nevydávala svoje plody bez toho, aby museli ľudia tvrdo pracovať a starať sa o ňu. Tým, že bohyňa Spravodlivosti ľudstvo opustila, stalo sa nechráneným a vydalo sa na zvrátené cestičky hriechu, ktoré ako keby nemali konca. Tento stav sa iba zhoršoval, ľudia sa postupom času stávali horšími až dokým Diov hnev nedosiahol strop. Jeho zásahom zem zaliala voda z nebies a utopili sa všetci členovia tejto diabolskej rasy, prežili iba Deukalión a Pyrrha.
Prometeus a bohovia
Hesiodova[6] teória hovorila o Titánovi Prometeovi, synovi Titána Iapeta, ktorý vyformoval človeka z hliny, do ktorej potom Aténa vdýchla dušu. Prometeus bol odhodlaný postarať sa o ľudí, svoje výtvory, ktoré toľko miloval, v každom ohľade, a tak ich začal učiť astronómiu, matematiku, abecedu, umenie liečiť choroby a veštiť. Ľudskú rasu vytvoril tak veľkú, že sa bohovia rozhodli zaviesť určité pravidlá, ktoré hovorili o tom, že ak chcú ľudia nažívať pod ochranou bohov, musia ich náležite uctievať a prinášať im bety. Bohovia sa teda zišli v meste Mekone, aby sa dohodli na presnom znení pravidiel. Rozhodlo sa, že Prometeus ako vyslanec ľudí zabije vola, ktorý sa rozdelí na dve rovnaké polovice a bohovia určia, ktorá polovica sa bude obetovať na ich počesť. Prometeus vola zabil a rozdelil na dve polovice, ktoré ale neboli rovnaké, ako bohovia požadovali - jedna polovica obsahovala iba kosti (najmenej cennú časť zvieraťa), ktoré zručne zabalil do sádla, aby tak nabrali na objeme, kým druhá polovica obsahovala všetky jedlé a užitočné časti a na jej vrchu bol položený žalúdok.
Zeus predstieral, že ho tento trik oklamal a vybral si polovicu s kosťami, v skutočnosti však veľmi dobre vedel, o čo Prometeovi išlo a tento čin ho tak rozzúril, že sa ľudstvu pomstil - odňal im dar ohňa. No Prometeus v mene svojho milovaného výtvoru vzdoroval hnevu vládcu Olympu a chcel získať iskru, ktorá bola tak nevyhnutná pre ďalší posun a život ľudskej rasy. Podarilo sa mu ukradnúť iskry zo slnečného povozu a na zem ich priniesol ukryté v dutej rúre. Dia jeho počínanie znovu natoľko rozhnevalo, že sa chcel pomstiť ako ľudstvu, tak samotnému Prometeovi. Aby potrestal ľudí, prikázal Hefaistovi vyformovať z hliny nádhernú ženu a rozhodol, že ona sa stane nástrojom, ktorý prinesie na zem skazu a žiaľ.
Samotní bohovia boli Hefaistovým výtvorom natoľko očarení, že sa jej každý z nich rozhodol dať nejaký dar. Hermes ju obdaril podmanivou rečou, Afrodita jej darovala krásu a schopnosť obšťastniť mužov, Charitky (v Ríme Grácie)[7] ju učinili pôvabnou a okúzľujúcou a Aténa jej dala ženský dôvtip a um. Žena dostala meno Pandora, čo v preklade znamená "obdarená", keďže získala všetky potrebné vlastnosti na to, aby sa stala čarovnou a neodolateľnou. Toto prekrásne formované stvorenie zaodeté Charitkami a korunované kvetinovou korunou od Ročných období bolo Hermesom, poslom bohov, zavedené do domu Epimetea. Brat Epimetea varoval, aby od bohov neprijímal žiadne dary, no ten bol natoľko ohromený krásnou ženou, ktorá sa pred ním náhle zjavila, že ju privítal vo svojom dome a oženil sa s ňou. Netrvalo však dlho a svoju slabosť trpko oľutoval.
Epimeteus dostal skrinku vyrobenú s nevídanou zručnosťou, ktorá obsahovala všetky požehnania a dary, ktoré kedy bohovia ľuďom mohli darovať, ale mal prísne zakázané túto skrinku otvoriť. Pandorina neutíšiteľná zvedavosť ale nedokázala odolať takému lákadlu, a tak sa rozhodla skrinku otvoriť. Akonáhle to urobila, všetky dary a požehnania sa dostali von a uleteli. No nebolo všetko stratené - vo chvíli, keď sa Nádej uložená na samom spodku skrinky chcela dostať von, Pandora skrinku zatvorila, a tak pre ľudstvo uchovala večnú nádej a útechu, ktorá mu pomáha prekonať všetky rany, ktoré ho postihnú.
Keďže ľudstvo bolo potrestané, obrátil sa teraz Zeus s pomstou na Prometea. Nechal ho pripútať okovami, ktoré vyrobil Hefaistos k úpätiu Kaukazu a každý deň za ním posielal orla, ktorý mu vytrhol kus pečene a tá každú noc znovu dorástla. Prometeus trpel na skale tridsať rokov, až sa napokon Zeus zľutoval a nechal svojho syna Herakla (Herkula) zabiť orla a prepustiť väzňa.
[5] Podľa iných zdrojov ostala loď na hore Parnas.
[6] Hesiodos bol jeden z najstarších gréckych básnikov, tvorca gréckeho didaktického eposu.
[7] Charitky, či Grácie, boli bohyne pôvabu a krásy, dcéry Dia a ókeanidy Eurynomy.
Zeus bol mocný boh stojaci na čele vesmíru, vládnuci nebu i zemi, ktorý bol v prvom rade Grékmi uctievaný ako boh všetkého nehmotného, v druhom rade ako zosobnenie zákonov prírody, do tretice ako boh štátneho života a napokon aj ako stvoriteľ bohov a ľudstva.
Ako boh všetkého nehmotného stačilo ak zatriasol svoj aegis - štít vyrobený z kože kozy Amalthey - a zoslal na zem búrky, víchrice a nepriehľadnú temnotu. Na jeho príkaz sa krajinou ozývajú hlasné hromy, šľahajú blesky a nebesia sa otvárajú, aby mohli zem osviežiť blahodarnými dažďami.
Ako stelesnenie prírodných zákonov reprezentuje Zeus vznešené zákony nemennosti a harmónie, ktorými sa riadi nie len hmotný, ale aj duchovný svet. Je bohom zmien času, ktoré sa prejavujú zmenami ročných období, dňa a noci, čím tvorí opak svojho otca Krona, ktorý reprezentuje čas a jeho večný chod.
Ako boh štátneho života je Zeus zakladateľom kráľovskej moci a všetkých inštitúcií, ktoré súvisia s chodom štátu. Je to priateľ a ochranca princov, na ktorých dohliada a poskytuje im rady. Je ochrancom ľudstva a dohliada na správny chod ľudskej komunity.
Ako otec bohov je Zeus zodpovedný za to, aby si každý z bohov plnil svoju úlohu. Ak sa tak nedeje, trestá ich priestupky, rieši ich spory a za každých okolností sa k nim správa ako ich vševediaci radca a mocný priateľ.
Je však i otcom ľudstva, čo znamená, že mu ide o záujmy a pohodlie smrteľníkov. Dohliada na nich so záujmom a starosťou, odmeňujúc pravdu, dobroprajnosť a dobré skutky, avšak kruto trestajúc nespravodlivosť, krutosť a nenásytnosť. Aj ten najchudobnejší a zanedbaný pustovník v ňom nájde mocného pomocníka, pretože práve on nariaďuje, že bohatí a úspešní by sa mali postarať o svojich nešťastných a úbohých bratov.
Gréci verili, že sídlo ich najvyššieho boha je na vrchole hory Olymp. Vysoká hora medzi Tesáliou a Macedóniou, ktorej vrchol bol zahalený v oblakoch a hmle, bola ukrytá pred zrakmi smrteľníkov. Hovorilo sa, že táto tajomná oblasť, do ktorej sa nedostali ani len vtáky, sa vystierala ponad oblaky až do Aeteru, ríše nesmrteľných bohov. Básnici opisujú éterickú atmosféru v oblakoch ako jasnú, žiariacu a osviežujúcu, neobyčajnú a rozveseľujúcu mysle a srdcia tých, ktorí majú to vzácne privilégium dostať sa sem. Mladí tu nikdy nestarnú a plynúce roky nemajú žiadny vplyv na zjav tunajších obyvateľov. Na vrcholci Olympu zahaleného do oblakov sa nachádzal palác Dia a Héry postavený z nablýskaného zlata, rytého striebra a žiarivej slonoviny. Nižšie pod palácom sa nachádzali domovy ostatných bohov, ktoré hoci boli menšie a menej honosné ako Diov palác, stále sa naň vo veľkej miere ponášali. Všetky tieto obydlia boli prácou božského umelca Hefaista. Ešte nižšie pod príbytkami bohov sa nachádzali ďalšie paláce postavené zo striebra, ebenového dreva, slonoviny alebo leštenej mosadze, v ktorých prebývali Hrdinovia a Polobohovia.
Keďže uctievanie Dia bolo pre Grékov tak dôležité, po celej krajine vyrástlo ohromné množstvo jeho veľkolepých sôch. Často je zobrazovaný ako impozantný muž s noblesou, ktorého postoj odráža jeho veľkoleposť a dôležitosť v chode vesmíru, no zároveň i priateľskosť voči tým, ktorí ho uctievajú. Vyznačuje sa hustou bradou a vlasmi, ktoré mu padajú na plecia, vysokým čelom predstavujúcim jeho intelekt a mierne pootvorenými perami, ktoré predstavujú jeho prívetivú a dobrosrdečnú stránku. V jednej zdvihnutej ruke takmer bez výnimky drží hrsť bleskov, ktoré sú pripravené na zoslanie a na hlave má často položený veniec z dubových listov. Vždy ho sprevádza orol, ktorý buď sedí na Diovom žezle, alebo pri jeho nohách. Tento kráľovský vták mu bol zasvätený zrejme preto, že sa ako jediný dokáže pozrieť do slnka bez toho, aby ho oslepilo.
Najslávnejším vyobrazením Dia je socha aténskeho sochára Feidia a so svojou výškou 12m sa stala jedným zo siedmych divov sveta. Vytvorená bola zo slonoviny a zlata a predstavovala boha sediaceho na tróne, pričom v pravej ruke zvieral obraz bohyne víťazstva Niké v životnej veľkosti a v ľavej ruke svoje kráľovské žezlo. Hovorí sa, že Feidias sústredil všetky svoje umelecké vlohy do tejto jedinej sochy a úpenlivo prosil Dia, aby ho za tento počin odmenil. Odpoveď na jeho modlitby prišla vo forme diery v tvare blesku na streche svätyne, ktorú si Feidias vyložil ako znamenie toho, že bohovi sa jeho dielo páči.
Prvým miestom uctievania Dia bolo orákulum (veštiareň) v obci Dodona v Épeire na úpätí pohoria Tomaro, čo je najstarším orákulom v Grécku. Mal sa tu v šuštiacich listoch obrovského dubu ozývať hlas samotného Dia, ktorý ľudstvu oznamoval, aké s ním majú bohovia na nebesiach plány. Tieto veštby boli ďalej sprostredkované obyvateľom Diovými kňazmi, ktorí sa nazývali Selliovia. V Dodone boli pri vykopávkach odhalené pozostatky chrámu a okrem iného i olovené tabule, na ktorých boli vyryté otázky občanov smerované k všemocnému bohovi. Na jednej z nich sa napríklad niekto pýta, k akému bohovi by sa mal modliť, aby prišiel k dobrému zdraviu a bohatstvu, iný si zasa prišiel po radu ohľadom svojho dieťaťa a ďalší, podľa všetkého pastier, bohovi sľuboval obetu, ak sa mu podarí dobrý obchod s ovcami.
Aj keď Dodona bola prvým a najstarším miestom uctievania Dia, jeho centrom v Grécku sa stala Olympia v Ilii[8], kde bola postavená kolosálna svätyňa na Diovu počesť. Nachádzala sa tu aj Feidiova obrovská socha. Davy oddaných veriacich sa zbiehali zo všetkých kútov Grécka práve sem, aby prejavili úctu svojmu najvyššiemu bohovi, no nielen preto. Každé štyri roky sa v Olympii konali hry, ktorých sa obyvatelia zúčastňovali ako diváci i účastníci. Olympijské hry sa stali natoľko obľúbenou záležitosťou celého národa, že aj Gréci, ktorí sa nachádzali mimo rodnej krajiny, sa v čase ich konania vždy vrátili, aby si mohli zmerať sily v rôznych atletických disciplínach. Keďže Grécko bola krajina rozdrobená na množstvo menších území, Olympijské hry boli najvýznamnejším spôsobom ako ľudí spojiť a podporiť v zemi jednotnosť. Bol to čas osláv a veselosti, ktorú si užívali všetci ľudia spolu, zabúdajúc pritom na svoje spory.
Diovi bol okrem orla zasvätený i dub a pohoria. Obetovali sa mu biele býky, kravy a kozy.
Zeus mal niekoľko manželiek z radov nesmrteľných. Patrili sem Métis, Temis, Eurynomé, Demeter, Mnémosyné, Létó a Héra.
Métis bola jeho prvou manželkou. Bola to jedna z Okeánid, alebo morských nýmf, dcér Titána Okeána. Bola stelesnením rozvahy a múdrosti, ktorú dokázala, keď namiešala Kronovi elixír, po ktorom vyvrhol všetky svoje deti späť na svet. Bola požehnaná darom jasnovidectva a Diovi predpovedala, že jedno z jeho detí ho bude chcieť prekonať. Zeus sa chcel takémuto scenáru vyhnúť, a tak Métis prehltol predtým, ako mu mohla porodiť deti. Krátko na to ho však postihli ukrutné bolesti hlavy, a tak prikázal Hefaistovi, aby mu čelo rozťal sekerou a otvoril ho tak. Hefaistos poslúchol a z Diovho čela sa s hlasným bojovým pokrikom vyrútilo krásne stvorenie, od hlavy po päty odeté v brnení. Bola to Aténa, bohyňa odvahy, spravodlivého boja a múdrosti.
Temis bola bohyňou spravodlivosti a zákona.
Eurynomé bola ďalšia z Okeánid a matka Charitiek (Grácií).
Demeter, dcéra Krona a Rheie, bola bohyňou roľníctva.
Mnémosyné, Titánka, dcéra Urana a Gaie, bola bohyňou pamäte a matka deviatich Múz.
Létó bola dcérou Titánov Koia a Foibé. Bola obdarená nezvyčajnou krásou a Zeus ju zbožňoval, avšak jej život nebol šťastný. Héra na ňu žiarlila a bola k nej neuveriteľne krutá. Zoslala na ňu ohavného hada Pytóna, ktorý Létó desil a mučil kamkoľvek sa pohla. Zeus to všetko pozoroval s ľútosťou a chcel svojej manželke vytvoriť miesto, kam by sa mohla uchýliť pred jedovatými útokmi hada. Zaviedol ju preto na Dilos (Délos), pohyblivý ostrov uprostred Egejského mora, ktorý Zeus upevnil na mieste adamantovými reťazami upevnenými na dne mora. Tu Létó porodila dvojičky Apolla a Artemis, najkrajších spomedzi nesmrteľných bohov. Podľa iných verzií tejto legendy premenil Zeus Létó na prepelicu, aby dokázala uniknúť Hérinej pozornosti a svoju pôvodnú podobu dostala späť až keď odletela na ostrov Dilos.
Héra sa stala hlavnou Diovou manželkou a kráľovnou nebies, jej podrobný opis sa nachádza v samostatnej kapitole.
V Diových manželstvách nachádzame aj prenesený význam. Manželstvo s Métis predstavuje nadradenú silu kráčajúcu ruku v ruke s múdrosťou a rozvahou, manželstvo s Temis zosobňuje puto, ktoré jestvuje medzi božskou majestátnosťou a spravodlivosťou, Eurynomé ako matka Charitiek predstavovala pôvab a krásu, ktoré vyvažovali vlastnosti jej manžela a manželstvo s Mnémosyné predstavuje nepretrhnuteľné spojenie medzi genialitou a pamäťou.
Zeus sa okrem zväzkoch s nesmrteľnými bohyňami zaplietol i s nemalým počtom smrteľníčok, ktoré navštevoval zahalený do rôznych podôb, pretože ak by sa na zemi zjavil vo svojej pravej forme vládcu nebies, všetko ľudstvo by bolo zničené. Pletky Dia so smrteľnými ženami boli veľmi populárnou témou pre básnikov, maliarov a sochárov, takže je príznačné trochu priblížiť príbehy aspoň niektorých z nich. Najznámejšími boli Antiopé, Léda, Európa, Kallisto, Alkména, Semelé, Ió a Danaé.
Antiopé, ktorej sa Zeus zjavoval ako satyr[9], bola dcérou tébskeho kráľa Nyktea. Otehotnela a aby unikla hnevu svojho otca, utiekla do Sikyónu, kde jej ohromujúca krása padla do oka kráľovi Epópeovi a ten si ju vzal za ženu bez toho, aby požiadal jej otca o povolenie. Tento čin Nyktea natoľko rozhneval, že Epópeovi vyhlásil vojnu s cieľom poraziť ho a prinavrátiť si Antiopé. Nykteus však skonal predtým, ako mohol úspešne dokončiť svoj plán. Kráľovstvo zanechal svojmu bratovi Lykovi, ktorému pred smrťou prikázal, aby vo vojne vytrval a nenechal Antiopé bez trestu. Lykus dobyl mesto Sikyón, porazil a zabil kráľa Epópea a Antiopé zajal. Tá na ceste do Téb porodila dvojičky Amfióna a Zétha, ktorých na príkaz Lyka pohodila v lese na hore Kithairón. Deti by boli zahynuli, nebyť láskavosti pastiera, ktorý sa nad nimi zľutoval a zachránil im životy. Antiopé bola dlhé roky Lykom väznená a týraná jeho ženou Dirké. Jedného dňa sa však jej okovy ako zázrakom uvoľnili a ona mohla utiecť do skromného príbytku svojich synov na hore Kithairón. Za dlhé roky deti vyrástli do statných mladíkov. Keď počúvali tragický príbeh svojej matky, zovrela v nich zlosť a rozhodli sa jej krivdy pomstiť. Okamžite sa vydali do Téb, kde sa im podarilo zabiť kráľa Lyka a jeho manželku Dirké priviazali za vlasy k rohom divého býka, ktorý ju za sebou ťahal tak dlho, až skonala. Jej polámané telo bolo hodené do rieky neďaleko Téb, ktorá stále nesie jej meno. Amfión sa stal novým tébskym kráľom. Bol priateľom Múz a zasvätil svoj život hudbe a poézii. Jeho brat Zéthus sa preslávil svojimi lukostreleckými schopnosťami a bol známy vášňou pre lov. Traduje sa, že keď chcel Amfión obkolesiť Téby hradbami a vežami, stačilo aby zahral na lýru, ktorú mu daroval Hermes a obrovské balvany sa začali samy od seba hýbať a poslušne skladať do požadovaného tvaru.
Léda, ktorú si Zeus podmanil vo forme labute, bola dcérou aitólskeho kráľa Thestia. Jej synovia, dvojičky Kastor a Polydeukos, boli známi silným putom, ktoré ich spolu viazalo. Kastor bol najlepším vozatajom svojej doby a Polydeukos bol prvým profesionálnym zápasníkom. Bratia sa zaľúbili do dcér princa Leukippa z Mesénie, avšak tie boli zasnúbené Idovi a Lynkeovi, synom mesenského kráľa Afarea. Kastor a Polydeukos úspešne presvedčili Leukippa, aby porušil dohodu a vzali si jeho dcéry za ženy. Ida a Lynkea strata neviest prirodzene nahnevala, a tak vyzvali Dioskúrov[10] na boj na život a na smrť, v ktorom Kastor zahynul rukami Ida a Lynkeus rukami Polydeuka. Zeus chcel Polydeuka odmeniť darom nesmrteľnosti a ten ho prijal len pod podmienkou, že rovnaký dar dostane i jeho brat. Zeus sa podvolil a obaja bratia tak mohli zostať nažive, no nikdy nie v rovnaký deň. Dioskúrovia boli obdivovaní po celom Grécku a najvyššiu úctu im skladali v Sparte.
Európa bola nádhernou dcérou foinického kráľa Agénora. Jedného dňa s priateľkami zbierala na lúke kvety, keď sa Zeus rozhodol získať jej sympatie tým, že sa premenil na bieleho býka a v tichosti, aby ju nevyľakal, docválal až k princeznej. Tú nežnosť divého zvieraťa prekvapila a keď sa býk uložil do trávy, pohladila ho, uplietla mu veniec z kvetov a napokon veselo vysadla na jeho chrbát. V tom momente sa maskovaný boh rozbehol spolu so svojím úlovkom a preplával s ňou až na Krétu. Európa najvyššiemu bohovi porodila troch synov - Minoa, Radamantha a Aiaka. Minos sa stal kráľom Kréty, kde bol obľúbený pre svoju spravodlivosť a miernosť. Po smrti sa z neho stal jeden zo sudcov Podsvetia .
Kallisto, dcéra arkádskeho kráľa Lykaóna, bola lovkyňou a učnicou bohyne Artemis, ktorá našla záľubu v love a predsavzala si, že sa nikdy nevydá. Héra na ňu extrémne žiarlila a premenila ju na medvedicu a spôsobila tak, že ju Artemis, ktorá svoju žiačku nespoznala, ulovila a zabila. Po smrti ju Zeus umiestnil na hviezdnu oblohu ako súhvezdie Medvedice.
Alkména, dcéra mykénskeho kráľa Elektryóna, bola ženou svojho bratranca Amfitryóna, avšak počas jeho výpravy za nebezpečnou výpravou ju zviedol Zeus v prestrojení. Mali spolu syna Herakla.
Semelé bola nádherná princezná, dcéra foinického kráľa Kadma a Diom úplne zbožňovaná. Rovnako ako úbohá Kallisto, aj ju postihol Hérin hnev. Kráľovná nebies sa premenila na starenu, Semelinu starú vychovávateľku a využívajúc svoje schopnosti ju presvedčila, aby k sebe pozvala Dia vo svojej pravej forme, vediac, že zočenie vládcu nebies by ju okamžite zabilo. Semelé svoju opatrovateľku z ničoho nepodozrievala, a tak poslúchla jej radu a keď ju Zeus prišiel navštíviť, požiadala ho, aby jej splnil jedno želanie. Zeus prisahal na Styx (čo bola medzi bohmi neporušiteľná prísaha), že jej želanie vyplní. Semelé ho teda poprosila, aby sa jej odhalil v celej svojej božskej kráse a on bol kvôli svojej prísahe nútený jej vyhovieť. Premenil sa do podoby vládcu sveta, sprevádzaný hromom a bleskom a Semelé v tom momente uhorela.
Ió, dcéra argoského kráľa Inacha, bola Hérinou kňažkou. Oplývala krásou, ktorá okúzlila Dia a ten sa do nej zahľadel. Aby sa vyhol Hérinej žiarlivosti, premenil Ió na bielu kravu, no jeho manželka sa nedala oklamať. Bola si veľmi dobre vedomá jeho stratégie, a tak prikázala Diovi, aby jej zviera priniesol a nechala kravu strážiť mužom menom Argus, ktorý ju priviazal k olivovníku v Hérinej záhrade. Argus bol pastier, ktorý mal sto očí a počas spánku vždy zatvoril nanajvýš dve, takže sa mal neustále na pozore. Zeus sa ale spolčil s Hermom, ktorému sa magickým zvukom svojej lýry podarilo uspať všetkých sto očí naraz a mohol tak Arga zabiť. Traduje sa, že aby si Héra uctila Argovu dobrú službu, umiestnila jeho sto očí na chvost páva, ale jej hnev neprešiel. Tento raz na Ió zoslala ovady, ktoré ju neustále obťažovali a tyranizovali a nešťastná Ió prešla celý svet v nádeji, že sa ich strasie. Napokon prišla do Egypta, kde konečne našla pokoj. Na brehu Níla sa prevtelila do svojej ľudskej podoby a porodila syna Epafa, ktorý sa v dospelosti stal prvým kráľom Egypta a vybudoval mesto Mennofer.
Danaé sa Zeus zjavil vo forme spŕšky zlata.
Gréci sa domnievali, že ich všemocný vládca na seba z času na čas vezme podobu smrteľníka a zostúpi zo svojho nebeského trónu, aby navštívil ľudstvo a dohliadol na ich činy, pričom buď trestal vinníkov, alebo odmeňoval tých, ktorí si to zaslúžili.
Pri jednej príležitosti sa Zeus sprevádzaný Hermom vydal naprieč Frýgiou. Dvaja bohovia hľadali pohostenie a príbytok všade, kam prišli, ale nikde k nim ľudia neboli prívetiví. To sa zmenilo až keď prišli k skromnej chatrči starca Filemóna a jeho ženy Baukis, ktorí ich dobrosrdečne privítali a pohostili ich všetkým, čo si mohli pri svojej skromnosti dovoliť. Keď manželia pozorovali svojich hostí všimli si, že sa čase s vínom zázračne napĺňajú, a tak prišli na to, že ich návštevou sú v skutočnosti bohovia. Tí im prezradili, že ich rodný kraj bol kvôli prístupu ostatných ľudí odsúdený k záhube a požiadali ich, aby sa spolu s nimi vydali na kopec za dedinou. Z tohto miesta manželia videli ako ich dedinu zaplavuje vodu a jediným uchráneným miestom bola ich chatrč, ktorá sa odrazu pred ich očami zmenila na majetnú svätyňu. Zeus sa ponúkol, že manželom splní akékoľvek želanie. Tí si želali iba to, aby mohli do smrti slúžiť bohom v novo vzniknutom chráme a mohli spolu umrieť.
Zeus im želanie splnil. Po tom, ako strávili zvyšok spoločného života v službe bohov, obaja umreli v rovnakom momente a boli Diom zmenení na stromy, ktoré naveky ostali stáť bok po boku.
Pri ďalšom zo svojich zostupov na zem sa chcel Zeus presvedčiť o pravdivosti chýrov, ktoré hovorili o neposlušnosti ľudskej rasy a vydal sa do Arkádie. Tamojší obyvatelia ho spoznali a privítali ho s rešpektom a úctou, ale Lykaón, arkádsky kráľ známy svojou bezbožnosťou, pochyboval o Diovej božskosti a vysmieval sa svojim poddaným za to, že v niečo také verili. Kráľ mal vo zvyku zabiť každého, kto sa vzoprel jeho názoru, a tak sa vydal k Diovi s cieľom zavraždiť ho. Predtým, ako stihol niečo také vykonať, sa však rozhodol Dia preveriť. Pre tento účel usmrtil chlapca a pred Dia postavil misku s ľudským mäsom. Vládca nebies sa ale nedal oklamať. Na misku s mäsom hľadel s hrôzou a opovrhnutím a zo zúrivosti premenil Lykaóna na vlka. Všetkých jeho päťdesiat synov zabil úderom blesku, prežil iba Nyktimus, ktorého zachránila Gaia.
[8] Ilia, kedysi Élis, bola historickým územím Grécka, podobne ako napr. Tesália.
[9] Satyrovia boli zaraďovaní medzi polobohov, démonov lesov a hôr, večne veselých sprievodcov boha Dionýza.
[10] Dioskúrovia (Dios kúroi - synovia Dia), inými názvami Gemini a Blíženci, je súhrnný názov pre Kastora a Polydeuka, najslávnejších dórskych hrdinov, ktorí sú symbolom bratského puta. Ich mená nesú aj dve hviezdy v súhvezdí Blížencov.
(Juno)
Nasledujúci príbeh nám priblíži jej správanie a odhalí, že Héra bola pripravená potrestať každého, kto sa voči nej previnil.
Keď si morská nymfa Thetis brala za muža smrteľníka menom Peleus, na ich svadbe boli prítomní všetci bohovia okrem Eris, bohyne nezhôd. Tá, pobúrená tým, že nebola pozvaná, sa rozhodla na svadbe vyvolať hádku. Medzi prítomných svadobčanov vhodila zlaté jablko, na ktorom bol vyrytý nápis "Pre tú najkrajšiu". Keďže všetky bohyne boli nadpozemsky krásne, každá z nich si robila nárok na jablko, ale napokon väčšina z nich zvážila svoje šance a okruh záujemkýň sa zúžil na tri - Héru, Aténu a Afroditu. Dohodli sa, že každá z nich sa pokúsi zviesť Parida, ktorý rozhodne, ktorá z nich je najkrajšia. Paris bol synom Priama, kráľa Tróje, ktorý v čase svadby trávil čas na hore Ida. Hermes, posol bohov, zaviedol tri bohyne za mladíkom, ktorý na hore pásol svoje ovce, a všetci v napätí čakali, ako rozhodne. Každá z bohýň mu ponúkala rôzne dary v snahe nakloniť si ho na svoju stranu. Héra mu ponúkla vysoký titul, ktorý by mu zabezpečil autoritu, Aténa mu ponúkla slávu na bojovom poli a Afrodita mu sľúbila tú najkrajšiu, najmilšiu ženu na svete. Nevedno, či Paris naozaj považoval Afroditu za najkrajšiu z bohýň, alebo sa mu viac páčila predstava krásnej ženy po svojom boku ako predstava slávy a vysokého postavenia, no pridelil jablko práve Afrodite, čím jej určil i titul bohyne krásy. Héra takýto výsledok očakávala a Paridovi jeho rozhodnutie nikdy neodpustila. Nielen že ho prenasledovala so svojím hnevom, no ten postihol i celú Priamovu rodinu a traduje sa, že všetko nešťastie a všetky hrôzy, ktoré postihli Tróju počas Trójskej vojny prišli jej zavinením. Jej nevraživosť zašla tak ďaleko, že spôsobovala rozpory v domácnosti medzi ňou a Diom, ktorý sa staval na stranu Trójanov.
Medzi mnohé príbehy o ich hádkach patrí i ten o Heraklovi, Diovom obľúbenom synovi. Keď sa Herakles plavil po mori, Héra naň zoslala silný vietor a obrovské vlny ho mali odkloniť z kurzu. Dia jej krok tak nahneval, že ju nechal visieť z oblakov priviazanú za zlaté reťaze a k nohám jej pripevnil ťažké nákovy. Keď sa jej syn Hefaistos pokúsil matku vyslobodiť, Zeus ho z neba vyhodil a Hefaistos si pri páde zlomil nohu.
Héru Diov počin hlboko urazil a rozhodla sa ho naveky opustiť. Utiekla preto na ostrov Eubója. Dia jej odchod prekvapil a zarmútil a bol odhodlaný získať svoju božskú manželku späť. Platejský kráľ Kithairón, na ktorého sa Zeus obrátil s prosbou o pomoc, bol známy svojou múdrosťou a delikátnosťou. Bohovi poradil, aby zaodel drevenú sochu do nevestinho rúcha, posadil ju do koča a vyhlásil, že to je Platea, jeho budúca manželka. Prestrojenie fungovalo ako malo. Héru predstava novej ženy po Diovom boku rozzúrila a okamžite sa zjavila v predstieranom svadobnom sprievode, kde napadla sochu preoblečenú za nevestu a strhla z nej závoj. Jej úľava, keď zistila, že nevesta nie je pravá, jej úľava bola tak veľká, že sa k Diovi v okamihu vrátila. Sochu zapálila a usadila sa na jej pôvodné miesto v koči, aby sa mohla s manželom vrátiť späť na Olympus.
Héra bola matkou Ára, Hefaista, Hébé a Eileithye. Áres bol bohom vojny, Hefaistos bohom ohňa, Hébé bohyňou večnej mladosti a Eileithya dozerala na pôrody smrteľníčok.
Héra milovala Grécko a vždy dozerala na jeho blahobyt a ochraňovala grécke záujmy. Jej najmilovanejšími mestami boli Argos, Samos, Sparta a Mykény.
Hlavné svätyne boli pre Héru postavené v Argose a Samose. Istý čas bola zbožne uctievaná aj v Olympii a jej chrám v svätom hájiku menom Altis tam stál päťsto rokov predtým, ako na rovnakom mieste postavili chrám zasvätený Diovi. Vykopávky na tomto mieste priniesli zaujímavé nálezy krásnych sôch, diel vtedajších renomovaných sochárov. Najprv bola svätyňa postavená z dreva, potom z kameňa a jej posledná podoba bola postavená z mušlí.
V Alte sa konali bežecké závody na počesť Héry, ktorých sa zúčastňovali mladé dievčatá - panny. Tá najrýchlejšia z nich za svoje víťazstvo dostala veniec z olivovníka a kus z mäsa určeného na obetu. Tieto závody sa konali, podobne ako Olympijské hry, každé štyri roky a nazývali sa Héraie. Počas týchto hier určených výhradne pre ženy sa Hére obetovali nádherné šaty ušité šestnástimi ženami a tancovali sa posvätné tance.
Héra je zvyčajne vyobrazená ako sedí na tróne a v jednej ruke drží granátové jablko, v druhej zasa žezlo, na ktorom sedí kukučka. Pôsobí pokojne a vznešene, ako krásna žena odetá do tuniky a plášťa. Jej čelo je vysoké, zdôrazňujúce jej inteligenciu, jej oči veľké a doširoka otvorené a jej ramená hebké a pevné.
Najkrajšia socha Héry pochádza od Polykléta a nachádza sa v Argu.
Vždy v prvý deň mesiaca jej boli obetované jahňa a ošípaná. Zasvätené jej boli jastrab, hus, ale najmä páv. Húfy pávov vždy obklopovali Hérin trón a ťahali jej povoz, na ktorom za Hérou sedí Iris, bohyňa dúhy. Jej obľúbenými kvetmi boli jasenec, mak a ľalia.
[11] Vertikálne bol svet rozdelený na Podsvetie, Zem a moria, Aer, Nefelé a Aiter. Zeus vládol všetkým šiestim. (Viac o nich v prvej kapitole.)
[13] Argó bola v mytológii prvá obrovská loď Grékov, ktorá mala päťdesiat vesiel a pritom bola taká ľahká, že ju muži dokázali niesť na pleciach. Plavili sa na nej Argonauti, keď mali prinavrátiť Zlaté rúno z Kolchidy.
[14] Ďalšie Aténine prímená boli Aténa Parthenos (panna), Aténa Promachos (obrankyňa), Glaukópis Aténa (sovooká), Aténa Atrytóne (neprekonateľná), Aténa Patroié (ochrankyňa), Aténa Areia, Aténa Ergané.
(Minerva)
[12] Areopág dostal meno podľa vŕšku, na ktorom sídlil - Áreov vŕšok, zasvätený bohovi Áreovi (Áres).
Pallas Aténa, bohyňa múdrosti a ozbrojených síl, sa zrodila z Diovho čela odetá do brnenia od hlavy k pätám. Zázračný zrod tejto panenskej bohyne opísal Homér v jednej zo svojich básní: Olympus zahalený v snehu sa otriasol v základoch, radostná zem tento bojový pokrik zopakovala, vzdúvajúce sa vlny sa týčili do výšky a Hélios, boh slnka, zastavil svojich tátošov na ceste po oblohe, aby privítal nové stvorenie z božej hlavy. Aténa bola ihneď prijatá medzi bohov na Olympe a stala sa najvernejšou a najmúdrejšou zo všetkých otcových poradcov. Táto smelá a neohrozená deva ostala nepoškvrnená ako slovami, tak činmi, jej srdce bolo dobré a neodrážala sa na ňom ani jedna chyba, ktorú by mohla Aténa zdediť po svojom otcovi. Diov najpriamejší potomok a vďaka tomu i jeho najobľúbenejšie dieťa, jeho lepšia a čistejšia polovica, od neho dostala nejedno privilégium. Aténa mala povolené zosielať na zem blesky, predlžovať ľudské životy a udeľovať dar jasnovidectva. V skutočnosti bola jedinou bohyňou spomedzi všetkých nesmrteľných, ktorá autoritou konkurovala samotnému Diovi a ak sa z nejakých príčin jemu nepodarilo dostať na Zem a skontrolovať činnosť ľudí, práve ona mala tú výsadu zastúpiť ho. Jej úlohou bolo ochraňovať ľudstvo a štát a dozerať na udržiavanie mieru. Vždy obraňovala to, čo bolo správne a aj preto sa v Trójskej vojne postavila na stranu Grékov a pomáhala im svojimi schopnosťami. Legendy hovoria, že na jej podnet bol založený Areopág[12], rada starších, ktorá zasadala, aby riešila posvätné i právne záležitosti a vždy, keď bolo hlasovanie nerozhodné, Aténin hlas padol na stranu obvineného. Bola patrónkou učenia, vedy a umenia, najmä toho, ktoré sa podieľalo na blahobyte národov. Pripisuje sa jej vynález všetkých prístrojov, ktoré súviseli s agrokultúrou. Vynašla pluh a naučila ľudí ako využívať voly na farmárske účely. Taktiež učila ľudstvo pracovať s číslami, či riadiť vozy a dohliadala na stavbu Argó[13]. Ukázala Grékom ako postaviť dreveného koňa, vďaka ktorému sa im podarilo vniknúť do útrob Tróje.
Bezpečnosť miest závisela na jej činoch a starostlivosti, kvôli čomu sa jej svätyne stavali priamo na citadelách a hradbách. Verilo sa, že vďaka tomu na nich hliadkuje a chráni tak mesto. Bola to bohyňa, ktorá sa o miesto starala nielen tým, že ho chránila pred nepriateľmi, ale i dohliadala na jeho pokladnicu a dbala na to, aby obyvatelia nežili v nedostatku. I preto si táto vysoko politicky činná bohyňa vyslúžila prídomok Aténa Polias - Aténa mestská[14].
Keďže sa Aténa na svete zjavila už odetá do brnenia, zaužívala sa predstava, že je bohyňou vojny, avšak brnenie malo iba ochraňovať jej čistotu a cudnosť. Hlbšia štúdia jej osobnosti dokazuje, že na rozdiel od svojho brata Área, boha vojny, ktorý miloval konflikty, Aténa bola ochrankyňou nevinných a utláčaných. Je pravdou, že v Homérovej Iliade ju vidíme na bojovom poli ako vraždí v mene svojich obľúbených hrdinov, ale vždy je to iba na príkaz Dia, ktorý ju pre ten účel zásobuje brnením a zbraňami, keďže sama žiadne nevlastní. Zeus ju obdaroval aegisom, jeho štítom z kozej kože. Keď sa Aténa ocitla v nebezpečí, rozkrútila aegis okolo seba, čím od seba udržiavala všetkých nepriateľov. Z tohto gesta vzniklo i jej meno Pallas Aténa - zo starogréckeho pallo, teda švihať. V strede štítu, ktorý bol pokrytý dračími šupinami, lemovaný hadmi a ktorý niekedy nosila ako brnenie, sa nachádzala hlava Medúzy, ktorá premieňala nepriateľov, ktorí sa na ňu pozreli, na kameň.
K všetkým funkciám, ktoré Aténa vykonávala ohľadom štátu a ľudu, podieľala sa aj na dvoch výslovne ženských činnostiach - pradení a tkaní. V tkaní preukázala neprekonateľnú zručnosť a mala vyberaný vkus. Utkala róbu ako sebe, tak Hére a Iásona taktiež obdarovala plášťom vlastnej výroby, keď sa mal pobrať na misiu za prinavrátenie Zlatého Rúna. Raz bola Aténa vyzvaná na súťaž v tkaní smrteľníčkou menom Arachné, ktorú predtým učila priasť a táto jej žiačka ju v súťaži prekonala a porazila. Prehra bohyňu natoľko rozhnevala, že v záchvate zlosti trafila dievčinu do čela tkáčskym člnkom. Arachné bola veľmi citlivej povahy a toto zahanbenie ju natoľko rozrušilo, že sa obesila a Aténa ju premenila na pavúka. Hovorí sa tiež, že Aténa vynašla flautu, na ktorú hrala obdarená veľkým talentom. Jedného dňa, keď hrala pred zhromaždením bohov, sa jej ale títo začali smiať kvôli tvarom, do akých musela vykrúcať pery, keď chcela na flautu hrať. Urazená Aténa sa rozbehla k fontáne, aby sa presvedčila, či sa jej naozaj majú prečo smiať. Keď uvidela svoj odraz na vodnej hladine a zbadala výrazy svojej tváre pri hraní, flautu zahodila a už nikdy sa jej nechopila.
Aténa je väčšinou zobrazovaná úplne zahalená do rób. Pôsobí veľmi vážne a zamyslene, vyžaruje z nej múdrosť. Jej krásna oválna tvár je lemovaná hustými vlasmi, ktoré jej od spánkov padajú k pleciam. Vyzerá ako stelesnenie sily, vznešenosti a veľkoleposti, pričom jej široké plecia a užšie boky jej dodávajú mierne chlapčenský zjav.
Ak je zobrazená ako bohyňa vojny, je chránená brnením a helmou zdobenou veľkým chocholom z peria. Na ruke má pripevnený aegis a drží v nej zlaté žezlo, ktorým obdarovávala svojich obľúbencov mladosťou a dôstojnosťou.
Aténa bola všeobecne uctievaná po celom Grécku, no špeciálnu slávu jej vzdávali v Aténach, a tak sa stala bohyňou tohto mesta. Jej najslávnejšou svätyňou bol Parthenón, ktorý stál na aténskej Akropole a kde sa nachádzala jej svetoznáma socha spod rúk sochára Fidia. Stala sa druhou najväčšou sochou, hneď po tej Diovej od rovnakého autora. Vysoká bola 11m a tvorila ju slonovina a zlato. Aténa tu bola vyobrazená stojac so svojím oštepom a štítom, v jednej ruke držala obraz bohyne Niké a pri nohách jej ležal had.
Zasvätený jej bol olivovník, ktorý sama vytvorila počas súťaže s Poseidónom. Olivovník spod jej rúk sa potom pestoval na Akropole v Erechtheione - svätyni postavenej na počesť kráľa Erechthea (ten si ju vyslúžil za svoje obetovanie sa pre Atény). Traduje sa, že tento strom bol natoľko odolný, že keď ho Peržania po dobytí mesta spálili, olivovník si okamžite vyhnal nové výhonky.
Oslavy na Aténinu počesť sa nazývali Panatheneae.
Zasvätené jej boli sova, kohút a had a obetovali sa jej kravy, býky a barany.
Bezpečnosť miest závisela na jej činoch a starostlivosti, kvôli čomu sa jej svätyne stavali priamo na citadelách a hradbách. Verilo sa, že vďaka tomu na nich hliadkuje a chráni tak mesto. Bola to bohyňa, ktorá sa o miesto starala nielen tým, že ho chránila pred nepriateľmi, ale i dohliadala na jeho pokladnicu a dbala na to, aby obyvatelia nežili v nedostatku. I preto si táto vysoko politicky činná bohyňa vyslúžila prídomok Aténa Polias - Aténa mestská[14].
Keďže sa Aténa na svete zjavila už odetá do brnenia, zaužívala sa predstava, že je bohyňou vojny, avšak brnenie malo iba ochraňovať jej čistotu a cudnosť. Hlbšia štúdia jej osobnosti dokazuje, že na rozdiel od svojho brata Área, boha vojny, ktorý miloval konflikty, Aténa bola ochrankyňou nevinných a utláčaných. Je pravdou, že v Homérovej Iliade ju vidíme na bojovom poli ako vraždí v mene svojich obľúbených hrdinov, ale vždy je to iba na príkaz Dia, ktorý ju pre ten účel zásobuje brnením a zbraňami, keďže sama žiadne nevlastní. Zeus ju obdaroval aegisom, jeho štítom z kozej kože. Keď sa Aténa ocitla v nebezpečí, rozkrútila aegis okolo seba, čím od seba udržiavala všetkých nepriateľov. Z tohto gesta vzniklo i jej meno Pallas Aténa - zo starogréckeho pallo, teda švihať. V strede štítu, ktorý bol pokrytý dračími šupinami, lemovaný hadmi a ktorý niekedy nosila ako brnenie, sa nachádzala hlava Medúzy, ktorá premieňala nepriateľov, ktorí sa na ňu pozreli, na kameň.
K všetkým funkciám, ktoré Aténa vykonávala ohľadom štátu a ľudu, podieľala sa aj na dvoch výslovne ženských činnostiach - pradení a tkaní. V tkaní preukázala neprekonateľnú zručnosť a mala vyberaný vkus. Utkala róbu ako sebe, tak Hére a Iásona taktiež obdarovala plášťom vlastnej výroby, keď sa mal pobrať na misiu za prinavrátenie Zlatého Rúna. Raz bola Aténa vyzvaná na súťaž v tkaní smrteľníčkou menom Arachné, ktorú predtým učila priasť a táto jej žiačka ju v súťaži prekonala a porazila. Prehra bohyňu natoľko rozhnevala, že v záchvate zlosti trafila dievčinu do čela tkáčskym člnkom. Arachné bola veľmi citlivej povahy a toto zahanbenie ju natoľko rozrušilo, že sa obesila a Aténa ju premenila na pavúka. Hovorí sa tiež, že Aténa vynašla flautu, na ktorú hrala obdarená veľkým talentom. Jedného dňa, keď hrala pred zhromaždením bohov, sa jej ale títo začali smiať kvôli tvarom, do akých musela vykrúcať pery, keď chcela na flautu hrať. Urazená Aténa sa rozbehla k fontáne, aby sa presvedčila, či sa jej naozaj majú prečo smiať. Keď uvidela svoj odraz na vodnej hladine a zbadala výrazy svojej tváre pri hraní, flautu zahodila a už nikdy sa jej nechopila.
Aténa je väčšinou zobrazovaná úplne zahalená do rób. Pôsobí veľmi vážne a zamyslene, vyžaruje z nej múdrosť. Jej krásna oválna tvár je lemovaná hustými vlasmi, ktoré jej od spánkov padajú k pleciam. Vyzerá ako stelesnenie sily, vznešenosti a veľkoleposti, pričom jej široké plecia a užšie boky jej dodávajú mierne chlapčenský zjav.
Ak je zobrazená ako bohyňa vojny, je chránená brnením a helmou zdobenou veľkým chocholom z peria. Na ruke má pripevnený aegis a drží v nej zlaté žezlo, ktorým obdarovávala svojich obľúbencov mladosťou a dôstojnosťou.
Aténa bola všeobecne uctievaná po celom Grécku, no špeciálnu slávu jej vzdávali v Aténach, a tak sa stala bohyňou tohto mesta. Jej najslávnejšou svätyňou bol Parthenón, ktorý stál na aténskej Akropole a kde sa nachádzala jej svetoznáma socha spod rúk sochára Fidia. Stala sa druhou najväčšou sochou, hneď po tej Diovej od rovnakého autora. Vysoká bola 11m a tvorila ju slonovina a zlato. Aténa tu bola vyobrazená stojac so svojím oštepom a štítom, v jednej ruke držala obraz bohyne Niké a pri nohách jej ležal had.
Zasvätený jej bol olivovník, ktorý sama vytvorila počas súťaže s Poseidónom. Olivovník spod jej rúk sa potom pestoval na Akropole v Erechtheione - svätyni postavenej na počesť kráľa Erechthea (ten si ju vyslúžil za svoje obetovanie sa pre Atény). Traduje sa, že tento strom bol natoľko odolný, že keď ho Peržania po dobytí mesta spálili, olivovník si okamžite vyhnal nové výhonky.
Oslavy na Aténinu počesť sa nazývali Panatheneae.
Zasvätené jej boli sova, kohút a had a obetovali sa jej kravy, býky a barany.
[13] Argó bola v mytológii prvá obrovská loď Grékov, ktorá mala päťdesiat vesiel a pritom bola taká ľahká, že ju muži dokázali niesť na pleciach. Plavili sa na nej Argonauti, keď mali prinavrátiť Zlaté rúno z Kolchidy.
[14] Ďalšie Aténine prímená boli Aténa Parthenos (panna), Aténa Promachos (obrankyňa), Glaukópis Aténa (sovooká), Aténa Atrytóne (neprekonateľná), Aténa Patroié (ochrankyňa), Aténa Areia, Aténa Ergané.
Temis
Temis, ktorú sme už uviedli ako Diovu manželku, bola dcérou Krona a Rheie a bohyňou práva, spravodlivosti a morálky. Predsedala schôdzam smrteľníkov a bola bohyňou proxénie. Proxénia, doslova pohostinstvo, predstavuje najstaršiu formu medzinárodných stykov a medzinárodného práva v starovekom Grécku[15]. Bola jej zverená funkcia zvolávania bohov na zasadnutia a taktiež vládla nad rituálmi a obradmi. Vďaka jej rozsiahlym znalostiam sa na ňu často obracal sám Zeus s prosbou o pomoc. Temis patrila k bohom, ktorí ľudstvu predpovedali, čo sa s ním udeje a jej veštiareň (orákulum) sa nachádzala pri rieke Kefisos.
Zvyčajne je vyobrazená ako krásna zrelá žena zahalená do splývavej róby. V pravej ruke drží meč spravodlivosti a v ľavej váhy, ktoré symoblizujú jej nestrannosť voči každému prípadu, ktorý pozorne zvažuje. Oči má prekryté šatkou, aby ostalo jej rozhodnutie neovplyvnené.
Táto bohyňa je niekedy stotožňovaná s Tyché, inokedy s Ananké.
Ako v gréckej mytológii býva zvykom, Temis nesie meno svojej predchodkyne, oveľa staršej bohyne patriacej k bohom prvej generácie, potomkom Urana a Gaie. Pôvodná Temis zdedila po svojej matke Gaii dar jasnovidectva a keď sa prevtelila do svojej mladšej formy, svoj dar jej odovzdala.
[15]Článok Počiatky diplomacie v staroveku.
Zvyčajne je vyobrazená ako krásna zrelá žena zahalená do splývavej róby. V pravej ruke drží meč spravodlivosti a v ľavej váhy, ktoré symoblizujú jej nestrannosť voči každému prípadu, ktorý pozorne zvažuje. Oči má prekryté šatkou, aby ostalo jej rozhodnutie neovplyvnené.
Táto bohyňa je niekedy stotožňovaná s Tyché, inokedy s Ananké.
Ako v gréckej mytológii býva zvykom, Temis nesie meno svojej predchodkyne, oveľa staršej bohyne patriacej k bohom prvej generácie, potomkom Urana a Gaie. Pôvodná Temis zdedila po svojej matke Gaii dar jasnovidectva a keď sa prevtelila do svojej mladšej formy, svoj dar jej odovzdala.
[15]Článok Počiatky diplomacie v staroveku.
(Vesta)
Hestia bola dcérou Krona a Rheie. Bola bohyňou ohňa a činností, na ktoré sprvu ľudstvo oheň využívalo, vo všeobecnosti sa stala patrónkou rodinného krbu a strážkyňou ľudskej duše. Jej čistý a láskavý prístup mal ochraňovať posvätnosť rodiny a rodinného spolužitia.
V starovekom Grécku bol oheň v domácnosti vysoko cenený a udržanie ohňa v domácom krbe bolo pre rodinu nevyhnutné, keďže jeho znovuzapálenie bolo extrémne náročné. Domáce ohnisko bolo priam posvätné a uctievané ako rodinná svätyňa a aj z tohto dôvodu bolo vždy postavené v strede domu. Ohnisko bolo vyvýšené a postavené z kameňa. Pripravovali sa na ňom jedlá a rodina na ňom obetovala dary pre bohov. Okolo centrálneho krbu sa schádzala rodina, pričom jej najdôležitejší člen sedel pri ohni najbližšie. Tu sa modlili k bohom a ponúkali im obety. Ak sa na prahu domácnosti zjavil človek, ktorý spáchal zločin, a bolo mu dovolené dotknúť sa tohto posvätného miesta, bol automaticky zbavený všetkých obvinení a nemohol byť potrestaný - dostal sa pod ochranné krídla rodiny. Ak by ale spáchal zločin člen domácnosti, jeho čin by bol potrestaný smrťou.
V gréckych mestách sa zvyčajne nachádzala veľká verejná hala, Prytaneum, kde si zvyčajne pripravovali jedlá členovia mestskej rady - nachádzala sa tu Hestia, teda verejný krb, na ktorej boli jedlá pripravované. Taktiež bolo zvykom, že emigranti opúšťajúci krajinu si vzali oheň z verejného krbu na cestu so sebou a keď dorazili na nové miesto svojho pobytu, zapálili oheň v krbe práve týmto ohňom. Vytvorilo sa tak spojenie medzi ich rodnou zemou a ich novým bydliskom.
Hestia je vyobrazovaná v stoji, plne zahalená do rób, ktoré zachovávajú jej počestnosť a čistotu.
(Ceres)
Demeter (z Ge-meter - pozemská matka) bola dcérou Krona a Rheie a reprezentovala časť Gaie (Zeme), ktorú nazývame zemská kôra a ktorá produkuje všetku vegetáciu. Bola to veľmi významná bohyňa, keďže panovala nad agrikultúrou, poľnými plodinami, dostatkom živín a produktivitou a svojou činnosťou tak udržiavala materiálnu rovinu života. Keď prastará bohyňa Gaia spolu s Uranom stratila post najvyššej bohyne, všetky jej schopnosti sa preniesli na jej dcéru Rheiu, ktorá takto získala od ľudí úctu, ktorá predtým patrila jej matke. Istá stará povesť hovorí o Gaii, ktorá sa uťahuje do jaskyne v útrobách zeme, kde sa schúli do lona svojej dcéry a je naveky odkázaná na nariekanie.
Je dôležité nestratiť prehľad o rozdieloch medzi tromi najdôležitejšími bohyňami zeme - Gaiou, Rheou a Demeter. Gaia predstavuje Zem ako celok spolu so všetkými silami, ktoré prežívajú pod jej povrchom, Rheia je produktívnou silou, ktorá núti rastliny rásť, a tak udržiava nažive ľudí i zvieratá a Demeter panuje agrikultúre, smeruje a udržiava Rheinu silu. Avšak neskôr, keď Rheia, ako množstvo iných starých božstiev, stratí svoju dôležitosť, jej moc preberá Demeter spolu s jej schopnosťami a atribútmi. V tých časoch ľudia nepoznali základy poľnohospodárstva, nesiali plodiny a neopracovávali pôdu, a tak keď vyčerpali plody pastvín, ktoré och obklopovali, museli sa presunúť na iné. Neustále preto kočovali z miesta na miesto a neboli schopní založiť obce. Keď ale prišla Demeter a oboznámila ľudstvo so spôsobmi opracovávania zeme, kočovný spôsob života sa skončil.
Demeterina náklonnosť mala ľudstvu priniesť bohaté žatvy a polia plné plodín, avšak jej hnev spôsoboval výskyt rôznych chorôb a snetí, suchých období a hladomor. Ostrov Sicília sa mal nachádzať pod bohyninými ochrannými krídlami a sicílčania jej vzdávali najväčšiu úctu, keďže jej pripisovali neslýchanú úrodnosť zeme na ostrove.
Demeter je zvyčajne zobrazovaná ako vznešená žena s majestátnym výzorom, vysoká a pôsobiaca veľmi matersky a úctivo, s nádhernými zlatými vlasmi, ktorých kučery jej padajú pod ramená a pripomínajú tak zlaté kukuričné klasy. Niekedy je vyobrazená ako sedí v koči ťahanom okrídlenými drakmi, inde zasa stojí, vystretá v plnej výške a plne odetá, v jednej ruke drží snop obilných klasov a v druhej zapálenú pochodeň. Občas sú obilné klasy nahradené zväzkom vlčích makov.
Demeter sa ako jedna z Diových manželiek stala matkou Persefoné, ku ktorej si vytvorila silné puto a točil sa okolo nej celý jej život - bez nej nedokázala byť Demeter šťastná. Jedného dňa, keď Persefoné spolu s Okeánidami zbierala na lúke kvety, uvidela krásny narcis, z ktorého koreňa vyrastalo až sto kvetov. Priblížila sa k nemu, aby mohla preskúmať rozvoniavajúci kvet, no keď sa zohla, aby jeden z nich odtrhla, pod nohami sa jej roztvorila zem a z jej hĺbky sa vynoril Hádes, vládca podsvetia, usadený v koči ťahanom štyrmi vranými koňmi. Napriek jej plaču a nárekom sa Hádes chopil Persefony a odvliekol ju so sebou do temných hĺbok zeme. Jediní, kto začuli jej výkriky, boli Hélios, boh Slnka, a Hekaté, veľmi stará a záhadná bohyňa, no ani jeden z nich jej nedokázal pomôcť. Keď sa Demeter dozvedela, čo sa stalo, upadla do hlbokého smútku a odmietala akúkoľvek pomoc. Nevedela, kde má svoje milované dieťa hľadať, ale vedela, že nemôže ostať v nečinnosti, a tak sa vydala k sopke Etne, kde zapálila svoje dve pochodne, ktoré ju mali sprevádzať a ukázať jej správnu cestu. Deväť dlhých dní a nocí Demeter blúdila a spytovala sa každého, koho stretla, či Persefonué nevidel, ale všetka jej snaha bola márna. Nedokázali jej pomôcť ani ľudia, ani bohovia. Na desiaty deň stretla Demeter Hekaté, ktorá jej prezradila, že počula náreky jej dcéry, no nevedela kto ani kam ju uniesol. Na radu Hekaté sa Demeter vydala za Héliom, keďže jeho vševidiacim očiam nikdy nič neušlo. Ten trúchliacej matke povedal, že sám Zeus dovolil Hádovi vziať si Persefoné do podzemia, kde sa mala stať jeho ženou. Demeterina zúrivosť sa okamžite obrátila na Dia a zriekla sa svojho príbytku na Olympe ako aj pokrmov bohov.
